Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
V posledných rokoch môžeme pozorovať nielen nárast prípadov, kedy sa ženský element v extrémnej gitarovej hudbe do hlavnej úlohy snaží presadiť, ale tiež vzrastá počet tých pokusov, ktoré možno považovať za úspešné.
Taká SYLVAINE s kombináciou post-rocku a shoegaze spĺňa viac tú romantickejšiu predstavu o úlohe ženy v metale. Jayn H. Wissenberg alias DARKHER na to ide zadoomanejšie a struny brúsi oveľa odvážnejšie. S folkovejšie zameranou a nepokryte psychopatickejšie sa prezentujúcou Dánkou MYRKUR potom nemožno zrovnávať vôbec, avšak aj ona svojím pútavým blackom s pohanským razením potvrdzuje vlnu „emancipácie“ nežného pohlavia v týchto pre širokú verejnosť tajomných hlbinách.
West-Yorkshirská DARKHER na pomyselnej stupnici „excentrickosti“ stojí kdesi na pomedzí vyššie spomenutého a môže byť vnímaná ako európska odpoveď na CHELSEA WOLFE. Predovšetkým hlasový register nabáda k zámene týchto dvoch umelkýň asi najviac. Čo prvú menovanú odlišuje od tej druhej, je absencia experimentov s elektrinou - Kalifornčanka naopak strká prsty do zásuvky stále radšej.
DARKHER bez okolkov sprístupňuje všetky levely svojej post-apokalyptickej videohry na prvé vypočutie. Narozdiel od svojej americkej „sesternice“ sa neschováva do bahnitých kobiek, miesto toho sa odvážila so svojou rozorvanou dušou bojovať na zemskom povrchu, akokoľvek zbedačenom a nehostinnom.
Je to až zarážajúce, ako sa to mohlo stať – debut DARKHER je presne tak účinný, ako je konštrukčne jednoduchý. Prosté ťahavé doomové žalospevy sa zažierajú pod kožu vďaka neraz až apokalyptickej atmosfére („Buried“) a ani väčšina ostatných skladieb nevytvára dojem, že by sa po tom atómovom výbuchu predsa len niekde mohol objaviť ostrovček nepoznamenaného a skazou nezasiahnutého tropického raja.
DARKHER načiera do studnice bohatej histórie britského doom metalu. Pohrebné hrubozrnné riffy tu do prenájmu dáva Umierajúca Nevesta, ťaživú gitarovú melanchóliu pokročilej úrovne zasa do súťaže venovala ANATHEMA z dávnych čias „The Silent Enigma“. Nie je náhodou, že za bicími sedí Shaun Taylor-Steels, toho času manžel hlavnej hviezdy večera, ktorý kedysi prášil koberce u oboch spomínaných veličín.
Dunivé kamenné lavíny sú popretkávané tklivými, ohromne sugestívnymi linkami akustickej gitary, ktoré spolu s nádherným spevom úžasne napĺňajú priestor. DARKHER nepotrebuje ani len podporne, do druhej vlny, nasadzovať nepatrične pôsobiace extrémne hlasové polohy. Ruinami katedrály sa spolu s poryvmi vetra ozýva výhradne čistý spev – Wissenbergovej zamatový hlas je stredobodom nahrávky, čiernou dierou mikrokozmu, ktorá na seba priťahuje všetku pozornosť.
Neostáva, než si túto dámu pridať do diára a sledovať jej kroky po vydarenom debute. „Realms“ síce vyšiel v horúcom auguste, no jeho kúzlo plne vyviera na povrch až s obdobím neúprosne sa skracujúceho dňa. Jedna z nahrávok, u ktorých krivka impresie závisí aj od počasia a vonkajšej teploty.
Hned první skladba naznačuje, že u DEUS MORTEM se věci začínají měnit. Poláci posunuli svůj BM do čistějších a melodičtějších vod. Jistě, řízky se občas klepou nekompromisně, nicméně i tak je ústup do přijatelnějších sfér znát. Osobně mi to ale nevadí.
Jeden z nejvíce obskurních rituálů roku 2024. Lidé (?) okolo IMPETUOUS RITUAL / GRAVE UPHEAVAL vyrukovali s neotesaným black/death metalovým manifestem. Divokost, chaotičnost, ale zároveň i slušný skladatelský skill. Hudba dle mého gusta. Více za týden.
Timothée Chalamet sa vraj na place nechal oslovovať Bob; naučil sa hrať na gitaru a spievať ako Dylan. Film, pokrývajúci roky 1961-65, stojí na hereckom a hudobnom výkone hlavných hviezd (a na skvele zapracovaných piesňach). Inak sa do hĺbky príliš nejde.
Vtipné intro je naozaj iba začiatok skvelého zážitku, ktorý nám opäť pripravili odviazaní a radostní Švédi. Tento let do Taškentu je naozaj veľká paráda. Vzletné melódie, príjemná atmosféra - hodinka uletí ako nič. Opäť raz nesklamali!
První deska po návratu Bobby Lieblinga z vězení potvrzuje teze o starých psech a nových kousích. Pro alespoň s nějakou starší nahrávkou obeznámené jedince album moc novinek nepřinese, na druhou solidní standard temného rocku/doomu ze staré školy potěší.
Hitový generátor sice pořád pracuje, ale už se z něj bez pravidelné údržby trochu kouří. Švédové opět natahují stopáž až někam k jedné hodině a to se hlavně ke konci nahrávky už dost projevuje. Stále příjemný poslech, ale trhlinky se postupně zvětšují.
Pohrobci skvělých GLACIATION se vrací po dlouhé dekádě s půl hodinou obtížně zařaditelného post BM, který oproti původní kapele působí podstatně lyričtějším, křehčím dojmem. Zároveň je to opět výzva pro posluchače propracovat se do téhle fascinující vize.